Kamišibai divadlo má svoj príbeh

Kamišibai divadlo (papierové/obrazové divadlo) pomaly vniká aj do slovenských škôlok, škôl, knižníc, dokonca aj do domácností. No cesta divadla od jeho vzniku po súčasné prevedenie bola dlhá. Kamišibai divadlo v podobe, v akej existuje dnes, sa objavilo v Japonsku v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, ale jeho vznik siaha k dlhej tradícii japonských rozprávok.

Prototyp divadla Kamišibai  sa objavuje v Japonsku už v 13. storočí. Pri príchode budhizmu do Japonska predstavovala putujúce rozprávanie morálneho ponaučenia v obrazovej verzii, ktoré bolo určené negramotnému publiku. Kamišibai vtedy obsahovalo hodvábne kotúče (japonské emaki) s vizuálnym príbehom, ktorý sa rozvíjal v postupnosti sekvencií pred očami divákov a bol sprevádzaný hovoreným textom. Na konci dvadsiateho storočia vznikli prvé (drevené scény (japan butai). Tie pripomínali obrazovky televízorov alebo scény používané v bábkovom divadle.

Zdroj: www.tibum.pl

Zlatý vek kamišibai 

Mnohí rozprávači kamišibai príbehu (kamishibaiya) boli predtým benshi – japonskí umelci, ktorí svojim slovom sprevádzali nemé filmy japonskej alebo zahraničnej produkcie. Ale keď sa v Japonsku začal rozvíjať zvukový film, stratili svoju prácu a kamišibai umenie sa stalo zdrojom ich obživy. Počas svojho putovania sa zastavili všade tam, kde bolo možné získať skupinu divákov – dospelých aj detí. Okrem príbehov kamišibai rozprávači za peniaze ponúkali sladkosti či rôzne lahôdky a ten, kto si ich kúpil, mohol sedieť, alebo stáť čo najbližšie ku kamišibai divadlu. Často rozprávač príbeh nedopovedal, preto sa diváci k nemu so záujmom na druhý deň vrátili.

Zdroj: www.jpninfo.com

Kamišibai bolo umenie chudobných, chudobní boli diváci aj jeho rozprávači, pretože táto doba kamišibai umenia sa zhoduje s dobou hospodárskej krízy 30. rokov 20. storočia a pre mnoho umelcov bolo kamišibai predstavenie jediná možnosť zárobku. Publikum tak mohlo získať magické umelecké zážitky za málo peňazí. Kamišibai umelci museli za svojimi divákmi cestovať, preto svoje divadlá namontovali ako sklápacie scény na bicykel. Rozprávky a príbehy mnoho hercov aj ilustrovalo, preto kamišibai divadlo časom získavalo na hodnote aj pre originalitu jeho ilustrácií. Niektorí autori sa po vojne stali známymi manga umelcami, ako napríklad Mizuki Shigeru (manga – japonské slovo pre komiksový štýl kresby).  Obľúbenosť putovných rozprávačov v tridsiatych rokoch minulého storočia bola využitá počas druhej svetovej vojny pri vojenskej propagande. Vtedy sa v stovkách kópií objavili prvé tlačené príbehy kamishibai. Najväčšia zbierka kamišibajských kníh z obdobia “zlatého veku” sa nachádza v Medzinárodnom múzeu Manga v Kjóte (https://www.kyotomm.jp/en/).

Povojnové časy

V povojnových rokoch sa povaha kamišibai príbehu zmenila. Bolo založené prvé združenie kamišibai, ktorého cieľom bolo podporiť myšlienku bratstva, spolupráce a mieru s pomocou obrazového divadla. Umelci a autori nielen z Japonska boli prizvaní k tvorbe nových príbehov a ich ilustrácií.

Kamišibai sa stal dôležitým prvkom vzdelávania najmladších, príbehy mali deťom ukázať etickú dimenziu ľudstva. Hlavnými témami príbehov sa stali univerzálne hodnoty, ako sú spolupráca, mier vo svete, spravodlivosť, pravda.

Kamišibai sa vo forme pouličných predstavení stalo trvalým prvkom sociálnej integrácie a predstavovalo masívnu a prístupnú zábavu. Kamišibai však neodolalo technologickým zmenám a to najmä rozširovaniu televízie, preto sa „stratilo“ na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia.

Súčasnosť

V dnešnom Japonsku sa kamišibai oživuje ako forma street performance. Tituly kamišibai sú publikované hlavne pre materské školy, školy a knižnice prakticky po celom svete. Ide o pôvodné príbehy ale aj úpravy detskej literatúry, ľudových a autorských rozprávok, legiend i detskej poézie. Špecifickosť kamišibai vyžaduje plynulý príbeh a to je to, čo umožňuje kamišibai príbehu vyniknúť. 

Medzinárodné združenie Kamishibai IKAJA, so sídlom v Tokiu sa už roky podieľa na propagácii myšlienky kamišibai vo svete (https://www.kamishibai-ikaja.com/en/).

Do Európy sa kamišibai divadlo dostalo v 70. rokoch 20. storočia vďaka Édith Montella – knihovníčke a promótorke rozprávania, ktorá kamišibai propagovala ako vzdelávací nástroj a spôsob popularizácie čítania. Vyškolila mnoho lektorov a to bol začiatok obrovskej popularity kamišibai v krajinách po celom svete. Vychádza síce z japonskej kultúry a z japonských tradícií, no zároveň sa prispôsobuje kultúrnym podmienkam jednotlivých krajín. V súčasnej dobe nielen knihovníci pracujú s kamišibai divadlom, siahajú po ňom učitelia, špeciálni pedagógovia, logopédi či terapeuti. Kamišibai divadlo však poskytuje dostatok zábavy k tomu, aby ho mohli všetci používať aj v domácom prostredí.